Issoudunskí misionári

Issoudunskí misionári
Issoudunskí misionári

„Otec Chevalier a jeho spolubrat mali silnú túžbu stať sa apoštolmi podľa Srdca Ježišovho a zasvätiť svoj život sláve Božej a pre spásu duší. Ich motto znelo: ‚Nech je všade milované Najsvätejšie Srdce Ježišovo!′"

Keďže formáciu Mons. Oliera mali v živej pamäti, v organizovaní režimu dňa sa nechali inšpirovať seminárom. Nezabudli pamätať aj na nové povinnosti ktoré im pribudli. Stále body denného poriadku boli nasledovné:

4.30 vstávanie, 5.00 – 6.00 spoločná modlitba, 6.00 svätá omša, 11.45 partikulárne spytovanie svedomia 12.00 obed + hodinová rekreácia... Okrem toho sa venovali štúdiu teológie, duchovnému čítaniu, modlitbe breviára, ruženca, adorácii a bežným každodenným povinnostiam. Program bol stály, menil sa väčšinou iba počas sviatkov. Veľký dôraz kládli na spoločnú rekreáciu, ktorú bolo možné vynechať iba z vážnych dôvodov alebo so súhlasom predstaveného. Jej význam nespočíval iba v telesnom odpočinku, ale najmä v budovaní spoločenstva, ktoré sa aj takto mohlo upevňovať a rásť.

Až do vzniku konštitúcií neboli členovia komunity viazaní ničím iným okrem spomenutej regule a poslušnosti predstavenému. Na konštitúciách pracoval otec Chevalier vyše 10 rokov. Nikto nebol zatiaľ viazaný žiadnym sľubom či záväzkom, pokiaľ tak neurobil sám prostredníctvom súkromného sľubu. Ten sa síce odporúčal, ale rovnako nebol problém, ak niekto zostal slobodným. V roku 1855 pocítila mladá komunita prvý prírastok. K mladým misionárom sa pridal otec Morel. Pracoval ako nemoc-ničný a väzenský kaplán v Issoudun, ale kvôli zdraviu to u misionárov dlho nevydržal. Napriek tomu zostal celoživotným priateľom misionárov. Po jeho odchode v roku 1856 ho vystriedal ďalší Julesov bývalý spolužiak Charles Piperon, ktorý sa stal v decembri 1856 svedkom večných sľubov Chevaliera a Maugenesta po úspešnom ukončení súkromného noviciátu. Udalosť sa odohrala na Vianoce 1856 po slávení polnočnej svätej omše v kaplnke pred betlehemskými jasličkami. „Spolu s Máriou, Ježišovou matkou a sv. Jozefom, pestúnom, ponúkli seba samých, aby zdieľali Ježišovu chudobu, utrpenia a prácu, na slávu a česť jeho Najsvätejšieho Srdca."

Aktivita mladých misionárov bola v Issoudun známa už od prvých dní po ich inštalovaní. Issoudun sa mal stať mestom v ktorom bude ľud opäť slúžiť Bohu. Zmeny sa nikdy nedejú rýchlo, ale časom je možné vidieť plody začatej práce. Takto to bolo aj s prvou misiou, na ktorú sa zamerali. Bolo známe, že kostol navštevuje okrem ženskej populácie asi jediný muž, ktorý si zároveň plnil povinnosti veľkonočnej spovede. Ženy boli zbožnejšie. Jules si zaiste spomenul na posledné slová kňaza z Aubigny, ktorými ho pred svojou smrťou povzbudzoval, aby sa v pastorácii zameral najmä na vlažné či opustené duše, medzi ktoré v tom čase patrila väčšina mužov. Bolo potrebné zjednotiť issoudunských mužov a dodať im odvahu začať znovu praktizovať svoj náboženský život. Misia sa začala mnohými návštevami, pri ktorých sa často stretali s odmiet-nutím. Za pokus to predsa len stálo. Na prvej nedeľnej sv. Omši pre mužov sa ich zúčastnilo 30. Išlo väčšinou o robotníkov a farmárov. Táto prvá skupinka napokon k sebe pritiahla viacerých a stala sa základom pre pastoráciu mužov. Ich počet každý týždeň rástol. Aj prostredníctvom nich mohol Boh pokračovať vo svojom pláne s týmto kedysi tak slávnym mestom. Jules pre nich založil farské spoločenstvo (Mužská liga Najsvätejšieho Srdca), ktoré malo na začiatku v roku 1856 len 30 členov, ale už na Veľkú noc nasledujúceho roku bol ich počet desaťnásobný.

 

Radosť netrvá dlho

 „Malá kaplnka", ako ju volali issoudonskí veriaci, bývala plná každú nedeľu a počas sviatkov. Misionári sa zamerali na vyučovanie ľudí pravdám viery a mnohým pomohli nájsť cestu späť k Bohu. Misijná práca sa začala pomaly rozbiehať. Sám otec Chevalier nazval toto obdobie vo svojich zápiskoch ako zlatý vek. Mnohé práce vo svojom dome si robili sami, učili sa variť, niekedy sa im dokonca podarilo namiesto plánovaného jedlaaj niečo iné, čo vôbec neočakávali. Otec Chevalier mal však vždy veľký zmysel pre humor a vedel sa aj dobre zabaviť. Lenže radosť netrvala dlho. Menšiu starosť narobila misionárom kaplnka. Nie všetky stavebné práce, ktoré sa tam predtým vykonali, boli aj rozumné. Jedno ráno, keď do nej prišli, zistili, že sa im zrútila celá stena. Dôverujúc sv. Jozefovi, ktorému bola daná časť venovaná, v jednoduchosti viery prosili o pomoc. Čoskoro bolo všetko opäť v poriadku vďaka príspevku dobrodincov z vyššej spoločnosti.

No práve vďaka tejto situácii si Jules s Emile uvedomili, že išlo vlastne o varovanie Božej prozreteľnosti. Veď ak by sa táto nehoda stala počas slávenia sv. omše v prítomnosti mnohých ľudí, mohlo ísť o katastrofu. Bolo jasné, že nielen kaplnka, ale aj celá budova už dlho v tomto stave neposlúžia.

Najväčším šokom pre Chevaliera bol odchod Maugenesta. Jules si ho veľmi vážil, obľuboval jeho kvality a kazateľskú činnosť, bol pre neho nádejou do budúcnosti kongregácie. „Vo všeobecnosti hovoril viacej k srdcu než k hlave a mal vzácny dar, ktorým dokázal urobiť hodnotnými aj maličkosti, upútal pozornosť poslucháčov a zanechal na nich dobrý dojem."´A s týmto všetkým sa mal zrazu Jules rozlúčiť. Nezavážili ani jeho večné sľuby, ani to, že sa stal misionárom. Arcibiskup Dupont s ním rátal už dávno ako s kazateľom v katedrále Bourges a keďže nikoho iného nezohnal, bez predbežného oznámenia prikázal Maugenestovi pod poslušnosťou svojmu biskupovi uskutočniť rozhodnutie.

Dva roky po slávnostnom inštalovaní sa museli dvaja verní priatelia a spolubratia rozísť. Pre Julesa to bola veľmi bolestivá skúsenosť, ktorú ťažko znášal. Koniec roka 1857 mu spôsobil veľké ťažkosti a trápenie. Nepomohlo ani vyjednávanie s arcibiskupom v Bourges. Gamalielov výrok sa stal definitívnou odpoveďou na celú situáciu. Jedinou útechou pre Chevaliera bol spolubrat Charles Piperon. Utešoval ho a spolu s ním sa vybral nájsť pokoj a útechu na duchovných cvičeniach u trapistov vo Fontgombault. Tam sa v ňom zrodilo rozhodnutie o vybudovaní nového chrámu v Issoudun zasväteného Najsvätejšiemu Srdcu a Požehnanej Panne.

Po odchode Maugenesta začiatkom januára 1858 sa zničený a sklamaný Chevalier vybral na púť do Paray-le-Monial. Posilnený z návštevy posvätných miest, na ktorých sa zjavilo Najsvätejšie Srdce Ježišovo Márii Margite Alacoque, sa vrátil späť do Issoudun, kde na neho čakalo ďalšie prekvapenie. Spôsobil im ho nováčik Pierre-Marie Mallet (1831-1892), bývalý issoudunský kaplán, ktorý požiadal o vstup do spoločnosti a 28. januára 1858 začal svoju formáciu.

Postulant neoplýval mnohými talentami a zachovávanie rehoľného poriadku mu robilo veľké problémy. Predstavený spoločenstva otec Chevalier ho požiadal, aby odišiel. Zranený kňaz sa cítil dotknutý a urazený. Vyžaloval sa arcibiskupovi, svojich bývalých spolubratov ohovoril a na svoju obhajobu povedal, že nemohol žiť niekde, kde sa musel stále báť o svoju existenciu. Spomenul mu, že žil v ustavičnom strachu a nebezpečenstve z toho, že na neho môže hocikedy padnúť nejaký múr či stena. A keďže hovoril dosť presvedčivo, arcibiskup Dupont mu uveril a do 24 hodín prikázal kaplnku zavrieť. Zakázal v nej všetky slávenia a zhromažďo- vanie ľudí. Rozlúčka mladého postulanta bola netradičná a november 1858 bol pre misionárov opäť neveselý. Spôsobilo to veľké znepo-kojenie nielen v komunite, ale aj medzi ľuďmi. Jules vysvetlil celú situáciu arcibiskupovi, urobili sa najnevyhnutnejšie opravy, ktoré trvali 3 dni, bol prizvaný architekt a po doručení správy arcibiskupovi bolo všetko opäť ako predtým. Zákaz vydržal 6 dní ale táto udalosť pohla dopredu rozhodnutie o stavbe nového kostola.

 

Povzbudenie

Na Julesa toho bolo zrazu priveľa. Cítil sa veľmi ustarostený a vyčerpaný, nepodporený vo svojich snahách. Možno prežíval rovnakú samotu ako na začiatku svojich seminárskych rokov. Útecha prišla začiatkom júla 1859, keď sa vybral na dovolenku, ktorú ukončil návštevou svätého arského farára. Stretnúť s ním sa mu podarilo 14. júla 1859. Ani toto stretnutie nevyzeralo na začiatku priaznivo. Chorý humor kňaza Toccaniera ho vykoľajil až tak, že sa sklamaný začal poberať preč z fary. Všetko sa napravilo a ten istý kňaz ho ubezpečil, že o chvíľu bude určite možné stretnúť sa so staručkým farárom.

„Otca Chevaliera znepokojovalo, že im chýba dorast. V 19. storočí vzniklo veľa kongregácií a hneď od začiatku nemali núdzu o nových členov. Misionári boli ešte stále iba traja. Viacerí kňazi sa k nim chceli pridať, no ani jeden nepobudol dlhšie." Ján Mária Vianney, veľký svätec danej doby, ho láskavo prijal. Po tom, čo sa mu Jules zdôveril so svojimi starosťami a problémami, povzbudil mladého otca predstaveného, aby nezúfal, ale vytrval v skúške. O diele, ktoré pred piatimi rokmi začali v Issoudun, ho ubezpečil, že Srdce Ježišovo a Mária sa postarajú o jeho úspech, pretože toto veľkolepé dielo má slúžiť na záchranu mnohých duší. A presne takéto ubezpečenie Jules potreboval. Potešil ho aj Vianneyov prísľub pomodliť sa na tento účel novénu, ktorú však stihol iba začať, keďže čoskoro zomrel. Takto sa arský farár stal jedným z prvých patrónov kongregácie Misionárov Najsvätejšieho Srdca. Jules mal skutočne šťastie. Zriedkakedy sa stalo, že by návšteva nemusela na stretnutie s týmto človekom dlhšie čakať. Ján Mária Vianney bol už vtedy pokladaný za svätca a putovali k nemu pútnici z mnohých kútov Francúzska. Mnohým z nich sa ušlo jediné slovo, pohľad, či požehnanie.

Povzbudený Jules absolvoval koncom roka 1859 ešte jednu púť k hrobu sv. Márii Margite Alacoque v Paray-le-Monial. Sestry navští-venia Panny Márie mu ukázali všetky miesta, kde žila. Na jej náhrobný kameň položil schránku v tvare srdca, do ktorého vložil napísané na papieri všetky svoje momentálne úmysly a túžby. Seba a všetkých svojich zveril pod jej ochranu. Pred odchodom Jules poprosil matku predstavenú o niekoľko výhonkov z kríka slávnej liesky, kde sa zjavil Márii Margite Ježiš a po svojom návrate do Issoudun ich zasadil pri plote v blízkosti altánku, kde mali neskôr umiestniť jej sochu.

 

Chrám Najsvätejšieho Srdca

issoudunStavba chrámu Najsvätejšieho Srdca sa začala na jar 1859. Misionári žili v chudobe a nemali z čoho financovať tak náročnú stavbu. Vynaliezavý otec Chevalier povzbudzoval ľudí, aby darovali zanedbateľnú sumu 25 centov, za ktoré im obratom poslal obrázok Najsvätejšieho Srdca. Jeho veľký ctiteľ predsa veľmi dobre poznal prisľúbenia dané šíriteľke tejto úcty Márii Margite. O tlač a šírenie týchto obrázkov sa postaral rektor seminára sv. Sulpícia v Paríži Jean Joseph Boiteux (1803-1882), ktorého mali mnohí v obľube a volali ho jednoducho: „dobrý otec Boiteux".

Nemôžem nespomenúť chudobnú dievčinu Augustine Tranchant, ktorá sa stala prvou dobrodinkou, keď na stavbu chrámu darovala veľkú časť svojho skromného zárobku. Otec Chevalier sa zdráhal prijať dar, ale jej postoj ju presvedčil. Darovala zo svojho mála, podobne ako chudobná vdova, ktorej úmysel chválil Ježiš pri chrámovej pokladni. Samozrejme, že pomáhal aj prvotný dobrodinec, sulpicián Champgrand. Otec Piperon zasa kázal všade po okolí, aby získal ďalšiu podporu. Začalo sa im celkom dariť a peniaze či dary prichádzali. Misionári boli povzbudení, pretože konečne nastali úrodné časy. Základný kameň bol posvätený 26. júna 1859.

Ďalším povzbudením pre otca zakladateľa bola cesta do Ríma, kde sa v septembri 1860 stretol s pápežom Piom IX., ktorého rozprávanie o práci misionárov Srdca Ježišovho zaujalo. Žehnal im slovami knihy Genezis, aby naplnili celú zem. Pápež schválil motto spoločnosti: „Nech je všade milované Najsvätejšie Srdce Ježišovo!" a dodal k nemu 100 dní odpustkov. Práce na novom kostole pokračovali dosť rýchlo. Od 7. júna 1861 po posviacke prvej časti stavby novým generálnym vikárom biskupa Menjauda sa v nej začali konať bohoslužby.

„Nový bourgeský arcibiskup de La Tour d´Auvergne, zvolený v roku 1861, ich povzbudzoval. V skutočnosti sa stal celoživotným priateľom a podporovateľom komunity MSC. Dnešnú baziliku, chrám Najsvätejšieho Srdca, slávnostne posvätil 2. júla 1864." Otec Chevalier mohol takto začať ešte horlivejšie šíriť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu. Zaviedol prvopiatkové sv. prijímanie a iné liturgické slávnosti (adorácie, kajúce pobožnosti), ktoré navštevovalo mnoho ľudí. Všetko sa dialo pekne postupne. Takto sa napokon z prvopiatkového prijímania stalo týždenné a neskôr každodenné. Mesiac jún sa začal sláviť ako mesiac úcty k Srdcu Ježišovmu.

 

Úrodné roky

Správy o misionároch v Issoudun sa začali šíriť po celom Francúzsku. Pre lepšiu organizovanosť ľudí a prácu na apoštoláte mnohých dobrodincov zrazu vznikla potreba začať niečo publikovať. Nebolo to možné bez novej posily. Božia prozreteľnosť sa opäť postarala, keď biskup z Marseilles poslal do Issoudun jedného zo svojich kňazov, aby sa prostredníctvom neho dozvedel, ako to naozaj vyzerá s tými novými misionármi. Možno sa chcel presvedčiť, či je to všetko, čo sa zrazu povrávalo o Issoudun, aj pravda. Určite vtedy netušil, že týmto krokom sa misionári stanú ešte známejšími. Kňaz Victor Joüet strávil v Issoudun síce iba dva dni, ale tie stačili na to, aby ho Boh povolal na dielo, ktoré s ním mal. Nemohol neodpovedať na túto výzvu a na dlhý čas sa stal spolupracovníkom misionárov. Časopis Annales de Notre-Dame du Sacré-Coeur, ktorého šéfredaktorom sa stal, vychádza dodnes. Prvé číslo vyšlo v januári 1866.

Ďalším zaujímavým misionárom bol Jean Marie Vandel (+1877). Otec Chevalier sa s ním stretol v roku 1865 v kúpeľnom meste a o rok neskôr sa pripojil k MSC. Tento kňaz zdieľal veľa podobného so zakladateľom. Jeho aktivitami bolo založenie združenia na pastoráciu vidieku a apoštolskej školy. Preslávil sa však najmä svojím „Malým dielom", v ktorom išlo o podporovanie misií a budúcich misionárov. Stačilo prispieť len pár „haliermi", ktoré skutočne mohol darovať každý. Táto aktivita sa naozaj osvedčila a aj vďaka časopisu o nových kandidátov nebola dlhú dobu núdza. Najväčšou zaujímavosťou tohto spojenia Chevaliera a Vandela, o ktorom predtým vôbec nevedeli, bol ten istý dátum – 8. december 1854, keď obaja slávili, každý sám na svojom mieste, sv. omšu s rovnakými úmyslami o zakladaní. Obaja horliví ctitelia Najsvätej-šieho Srdca Ježišovho sa napokon stali spolubratmi v jednej komunite. Otec Vandel sa stal zakladateľom a prvým riaditeľom apoštol-skej školy, Joüet šéfredaktorom časopisu Annales de Notre-Damedu Sacré-Coeur a Guyot prvým novicmajstrom. Toto boli traja veľkí spolupracovníci v období, keď sa začala kongregácia rozrastať.

Okrem nových ľudí začali do Issoudun prúdiť aj početné dary. Niekedy to boli peniaze, inokedy zasa išlo o mnohé cennosti a zlato. Vynaliezavý Chevalier si vedel poradiť aj s týmto. Hneď vedel ako zlato využije. Rozhodol sa, že počas septembrovej púte budú korunovať sochu Panny Márie. Koruny vyhotovil slávny zlatník z parížskej firmy Chierter a sochu pán Blanchard. Koruny napokon v Ríme posvätil pápež Pius IX. a na korunováciu delegoval arci-biskupa z Bourges. Slávnosť sa konala pri príležitosti pätnásteho výročia založenia MSC 8. septembra 1869. Mesto bolo v plnej nádhere, zmenené na nepoznanie. Všetci sa radovali z veľkej udalosti, len otec Chevalier sa akosi musel premáhať. Vystrašený listom z Ríma sa napokon nechal utešiť arcibiskupom de La Tour d´Auvergne, ktorý bol misionárom veľmi naklonený. Nevedel totiž ako si má vysvetliť správu v ktorej od neho žiadali, aby sa čím skôr dostavil do Ríma aj so všetkým, čo publikoval o mariánskej úcte k Našej Panej Najsvätejšieho Srdca. Obával sa totiž, že budú musieť dokonca zrušiť aj slávnosť. Keďže o tej v liste zmienka nebola, všetko sa konalo tak ako bolo v pláne. Vnútorný smútok ale určite Jules v programe nemal. Napriek tomu sa dokázal radovať s radujúcimi, aj keď vo svojom vnútri pociťoval možno pravý opak.

Obavy boli neopodstatnené. Pri skúmaní článkov, ktoré napísal, nenašli nič čo by odporovalo učeniu katolíckej Cirkvi. Radosť sa objavila opäť ešte koncom septembra po tom, čo Rím oficiálne potvrdil a uznal kongregáciu s jej konštitúciami. Takto sa začal už oficiálny život komunity s verejnými sľubmi podľa kánonického práva. Zatiaľ išlo o dočasné schválenie. Definitívne schválenie z Ríma prišlo až 20. júna 1874. Obdobie rozmachu sa neskončilo. V auguste 1874 bola založená ženská vetva kongregácie Dcéry Našej Panej Najsvä-tejšieho Srdca. Čoskoro sa rozšírili a mnohé zo sestier začali pôsobiť na misiách v Novej Guinei, na Gilbertových ostrovoch (Kiribati) a v Austrálii. Pápež Pius IX., ktorý začal proces zasvätenia ľudstva Najsvä-tejšiemu Srdcu Ježišovmu, zomrel 7. februára 1878. Jeho nástupcom sa stal Lev XIII. zvolený 20. februára 1878. Otec Chevalier si získal aj jeho priazeň. Už nejaký čas uvažovali o založení domu v Ríme a dokonca veľmi ľahko prišli aj ku kostolu, ktorému hrozil odpredaj a profanizácia. Pápež sa veľmi potešil jeho záchrane a misionári zasa tomu, že problém s bývaním sa vyrieši prestavbou jeho časti. V roku 1875 začali misionári MSC pôsobiť aj vo Večnom meste.