Charizma nášho zakladateľa, alebo akejkoľvek rehoľnej komunity je charizmou, ktorá sa žije dnes. Nie je to minulosť, charizma nie je niečím abstraktným. Ona existuje dnes v ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť podľa charizmy a odpovedať tak na výzvy a potreby našej doby. Charizma je milosť, ktorá je človeku daná pre iných. Tak to bolo aj v prípade pátra Chevaliera. Tiež skúmal potreby časov a videl, že:

Katechéza bola zameraná na poznanie právd viery a náboženských predpisov a zákonov. Život viery bol predstavovaný viac ako povinnosť. U svätého písma sa kládol dôraz na exegetické vykladanie pojmov než na posolstvo jednotlivých biblických príbehov. Dogmatici hovorili o mnohých pravdách viery, ale pre Otca Chevaliera iba zasvätenie sa Ježišovmu Srdcu dáva úplný zmysel celému náboženstvu. Božia Láska, ktorá bola zjavená, aby človek tiež mohol odpovedať na túto lásku láskou.

Srdce Ježišovo je plné lásky. Je milosrdné. Je to srdce dobrého pastiera. To sú najpodstatnejšie body spirituality nášho zakladateľa. Pre ľudí jeho doby to bol silný symbol, možno aj preto, že ešte neboli obklopení svetom symbolov, ako my dnes. Nebol to však iba symbol. Otec Chevalier to aj skutočne žil. Ohlasoval Božiu lásku. Bol milosrdný. Snažil sa byť skutočným dobrým pastierom pre ľudí ktorým slúžil.

Svedčí o tom aj jedna udalosť z jeho života. Páter zakladateľ mal mnoho neprajníkov aj medzi kňazmi, z rôznych dôvodov, mnohí mu závideli úspech. Písali listy biskupovi, v ktorých ho osočovali a vymýšľali si o ňom rôzne klamstvá. Keď sa mal tento biskup stať arcibiskupom inej diecézy zavolal si Otca Chevaliera a povedal mu: "Dám Vám všetky listy, ktoré boli napísané proti Vám, nechcem si tieto listy vziať do svojho arcibiskupského paláca. Dávam vám ich, aby ste vedeli, z čoho vás obviňujú."

On sa tak dozvedel mená svojich neprajníkov aj to, čo všetko si na neho vymysleli. Odplatil sa im však iným spôsobom. Láskou a pohostinnosťou. Pozval ich k svojmu stolu a hostil ich lepšie ako svojich priateľov. Nedal im najavo, že vie o tom, ako mu chceli uškodiť. Tak títo ľudia sedávali s ním často za jedným stolom. Keď Otec zakladateľ zomrel, medzi listami bola nájdená jediná veta: Nech im to Boh odpustí.