Prvého novembra 2009 mi v emaile napísal mladý muž z Košíc: „Mám na Vás takú špeciálnu prosbu: Chcel by som Vás poprosiť o spoluprácu pri rozpoznávaní môjho duchovného povolania. Potreboval by som nájsť vhodný kláštor, kde by som mohol v pokoji prežiť 2 mesiace... Mám 30 rokov.  Ako laickým misionárom som okrem Slovenska pôsobil aj na misiách v USA a na Ukrajine.  Ak by ste mi vedeli pomôcť v tejto mojej prosbe, bol by som Vám veľmi povďačný. V Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie“.

Prišiel do Nitry a dnes stoji pred nami pri oltári: náš primiciant Martin. Včera sa stal kňazom, ako sa chlieb stáva Eucharistiou: Vkladaním rúk a modlitbou k Duchu Svätému sa chlieb premenení na Kristovo telo a podobne sa stalo vkladaním rúk a modlitbou je z diakona Martina - Martin kňaz. Dnes sám ďakujem Bohu, že ma použil na to, aby ukázal Martinovi cestu, po ktorej si ho vyvolil kráčať.

(Aby ste nemuseli celú homíliu hádať odkiaľ mám prízvuk, tak sa radšej predstavím: Som p. Jozef, Misionár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Švajčiar, a pôsobím v Nitre predovšetkým v našom duchovnom Centre „Dom Srdca Ježišovho.)

Srdce nášho Pána je prameň každej milosti. Aj sviatosť kňazstva, ktorá bola Martinovi udelená, je darom Ježišovho Srdca, slávnosť ktorého bola predvčerom! Ale náš novokňaz si želal, aby formulár jeho prvej sv. omše bol zo spomienky Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – to sme oslávili včera. Od večnosti Boh myslel na Pannu Máriu. Ak si každého z „nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (list Efezanom 1,4), o čo viac sa s láskou tešil na budúcu matku svojho Syna. Nikto okrem Ježiša si nemohol vybrať svoju matku. Keby sme to boli mohli urobiť my, neboli by sme si vybrali najlepšiu a možno najkrajšiu medzi všetkých žien sveta? Ježiš si svoju matku nielen vybral, ale ju ešte aj na svoje poslanie pripravil tým, že jej srdce bolo uchránené od dedičného hriechu. Mária je „majstrovské božie dielo a jej srdce boží raj“  hovorí sv. Ľudovít Mária z Monfortu. 

K sviatku Nepoškvrneného srdca Panny Márie by sme si mohli predstaviť aj iné evanjelium ako to, čo sme počuli: napríklad ako anjel Gabriel ju navštívil a jej povedal, že je „milostí plná“. Ale Cirkev nám dáva text o dramatickej udalosti dvanásťročného chlapca Ježiša, ktorý zostal v Jeruzaleme. Aké svetlo by mohlo toto evanjelium dať Martinovi na jeho cestu?

Pozývam vás, aby sme sa pozreli bližšie na to, čo sa stalo, ako sa to stalo a čítali aj medzi riadkami. Púť z Nazareta do Jeruzalemu trvala peši asi tri dni. Niekoľko tisíc ľudí  z Galiley cestovalo, čiže putovali spolu. Fakt, že si Panna Mária a sv. Jozef celý deň nevšimli, že Ježiš nebol v sprievode, keď sa pútnici vrátili do Galiley, poukazuje na niečo dôležité, najmä na to, že rodičia boli uvoľnení a mali veľkú dôveru v Ježiša. Dávali mu priestor a slobodu. Mária nebola tou matkou, ktorá, kontrolovala svojho syna a  chcela ho vždy mať len pri sebe. Považovala Ježiša za dospelého, veď už mal 12 rokov.

Duch Svätý chce dnes od nás kňazov niečo podobné, čo sa týka laikov: Aby sme im viac dôverovali, dali im v mnohých veciach a príležitostiach priestor a slobodu, aby sme mali k ním vzťah dospelých k dospelému. Už druhy vatikánsky koncil zdôraznil, že kresťan musí konať bodla svojho svedomia. Úlohou kňaza je formovať svedomie veriacich a potom dôverovať Duchu Svätému. Nie má byť bossom, ako to bolo v minulosti zvlášť v dedinách. Ježiš dnes hovorí nám kňazom: “Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.  Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20, 25-28) Čo poškvrní srdce človeka je robiť tlak, nútiť, kontrolovať.

„Prešli deň cesty.“ Zrazu Panne Márii niečo nesedelo a jej srdce sa začalo znepokojovať: „Celý deň som ho nevidela!“ „Hľadali ho medzi príbuznými a známymi. Ale nenašli.“ V takej situácii je človek najprv presvedčený, že to nie je možné. „On tu musí byť!“ Najčistejšie srdce panny Márie, ktoré nemá ani tieň škvrnu hriechu, prežilo silné pocity, ktoré poznáme aj my všetci: nielen strach, ale obrovský strach, zmätok, smútok, hnev. Nevylučujem, že Ježišova matka si urobila dokonca aj výčitku, prečo sa lepšie nestarala o syna. Ona bola, ako aj Ježiš, podobná nám vo všetkom, okrem hriechu. Pocity a silné emócie nepoškvrnia srdce!

Niekedy máme my kňazi prosiť Pána o odpustenie za našu slabú snahu poznať hlbšie nielen jeho Srdce ale srdcia ľudí, ku ktorým sme poslaní. Nemáme vidieť všade hriech: Pocity nie sú hriechom ale môžu nás samozrejme k tomu viesť. Kňaz má byť človek, ktorý pozná nielen Božské - alebo Máriinho - srdce, ale takisto aj ľudské srdce. Čím je toto poznanie hlbšie, tým môže byť lepším pastierom.

Mária a Jozef „sa vrátili teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.“  Ľahko si predstaviť, aká kríza to musela byť pre nich! Aj iní svätí niekedy prežili podobnú krízu duchovného života a mali pocit, že stratili Ježiša. Sv. Terézia z Lisieux povedala, že po takej tmavej noci srdca vedela rozumieť ateistom a v niečom ich pochopiť. Mať krízu s bolestivou otázkou, či som nestratil Ježiša, nepoškvrní srdce!

Mária svojho syna vytrvalo hľadala. S bolesťou. Tri dni. Kňaz aj po dlhom teologickom štúdiu všetko nevie a musí hľadať Boha dennodenne ako ostatní.

Keď ho po troch dňoch našli v chráme „matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“  Na to Ježiš nepovedal „Sorry“ a neospravedlnil sa, ale „prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“. Rodičia nerozumeli. „nepochopili slovo, ktoré im hovoril“.

Všetci musíme žiť s otázkami, na ktoré nemáme odpovede. Panna Mária si myslela, že jej Syn bol stratený. Z jej perspektívy to tak aj bolo, ale pravda je, že Ježiš nebol stratený! Ježiš bol presne tam, kde mal byť, ale vtedy ona tomu nerozumela! Jej nepoškvrnené srdce nás učí prijať tajomstvo života. Tajomstvo človeka. Tajomstvo utrpenia. Tajomstvo Ježiša.  

„Jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ Sv. Lukáš nám hovorí o Panne Márii to isté, keď po Ježišovom narodení prišli pastieri: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Ako ona v Betleheme, kňaz dáva ľuďom Ježiša. Túto definíciu kňazstva mi dal kedysi v Paríži štvorročný chlapec. Keď som navštívil jeho rodinu sa jeho mama spýtala: „Páter Jozef je kňaz. Vieš, kto to je?“ krpec odpovedal: „To je ten, ktorý dáva ľuďom Ježiša". Ak v našich rôznych a mnohých kňazských aktivitách denne sa nemodlíme na úrovni srdca, ale ak iba odriekame modlitby pre povinnosť, stratíme rýchlo silu radosti z nášho povolania. Panna Mária je vzorom, žiť kontemplatívne, čiže uvažovať nielen v hlave, ale aj v srdci nad našimi skúsenosťami a  vidieť ich vo svetle Božom.  

Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. Čo robil tých nasledujúcich 18 rokov? Pracoval rukami, staval domy z kameňa a dreva. Ruky kňaza musia tiež vykonávať aj celkom profánne veci: tĺcť kladivom, písať na klávesnici, počítať peniaze, držať volant. Iba po dlhej  dobe manuálne pracovného života v Nazarete sa potom počas troch rokov Ježišove ruky dotkli ľudí: detí, ktoré objímal, malomocného, ktorého uzdravil, nôh apoštolov, ktoré umýval atď. Dnes jeho činnosť pokračuje v rukách kňaza. Ježiš sám prostredníctvom kňaza vystiera a kladie svoje ruky na človeka: pri krste na novokrstenca, pri sv. spovedi na kajúcnika, pri pomazaní chorých na trpiaceho. On sa sám s láskou dotýka človeka, keď našimi kňazskými rukami rozdávame sviatosti, keď niekoho požehnáme a tiež keď hladkáme tvár chorého, keď objímame dieťa alebo človeka, ktorý potrebuje silné vyjadrenie Ježišovej blízkosti a nežnosti.

Už viac krát pápež František pripomenul, že svet, čiže každý človek, potrebuje nežnosť. Povedal, že „vždy keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky.“ (Evangelii Gaudium 288) Som si istý, že Ježiš nebude žiarlivý, keď ho dnes prosíme nie, aby pretvoril srdce novokňaza Martina podľa svojho srdca ale podľa srdca svojej matky! Kto mu viac ako ona môže pomôcť uskutočniť, čo si želá sv. otec, že „každá pastoračná činnosť Cirkvi má byť zahalená do nežnosti“.(Misericordiae Vultus 10)

Skončím ďalším citátom svätého otca a adresujem zvlášť nášmu primiciantovi. Na Zelený štvrtok vlani povedal: „Prosím Pána Ježiša, aby udržiaval radostnú iskru v očiach novo vysväteného kňaza Martina. (Nech sa nechá stravovať uprostred Božieho ľudu, ktorý má radosť z prípravy prvej homílie, prvej omše, prvého krstu, prvej spovede...)  Je to radosť môcť sa s úžasom po prvýkrát ako pomazaný deliť s pokladom evanjelia...  Zachovaj, Pane, v Martinovi tú počiatočnú radosť, aby všetko robil ako nové, radosť z vynakladania vlastného života pre teba“.