VEĽKÝ PIATOK - Život je boj

Život je boj. Dennodenne všetci bojujeme v rôznych oblastiach: niekedy je to boj o  prácu, o pozíciu, inokedy musíme bojovať o peniaze, o vzťahy, o zdravie. Tie boje sa odohrávajú na psychickej, emocionálnej úrovni, alebo na duchovnej, na telesnej. Niekedy vyhráme, inokedy nie. Posledný boj bude o život: už vopred vieme, že ho stratíme.  

Ako my všetci, aj Ježiš musel celý život bojovať: Bojoval o Judáša, ale stratil ho. Bojoval o Petra: zachránil ho svojim pohľadom. V druhom čítaní sme počuli, že „bol podobne skúšaný vo všetkom...“, bol podobný nám vo všetkom okrem hriechu. (Hebr 4, 15)

V ľudských očiach, dnes na Veľký piatok, prehral na celej čiare, prehral úplne všetko. Jeho plán dať Božiemu izraelskému ľudu nový duchovný začiatok stroskotal, jeho nepriatelia boli silnejší. Ako falošne obvinený sa nemohol brániť pred klamstvom žalobcov, skupina apoštolov sa rozpadla a na konci to vyzeralo tak, akoby ho sám Boh opustil.

Toto je situácia kríža, keď sme bezmocní pred nepriateľmi, ktorí sa tešia zo svojho víťazstva nad nami; keď je rozvod nevyhnutný, nádej a predstavy sú zničené, bolesť sklamania nás premôže, alebo keď je choroba silnejšia ako lekár a lieky. Čo môžeme urobiť, keď zavraždia naše deti a tí, ktorí sú zodpovední nechcú priznať alebo poznať pravdu? Aj ohľadom Cirkvi cítime niekedy sklamanie, smútok a hnev. Keby sme ju nemali radi, nebolelo by to. Situácia kríža.

Aký je to paradox, že presne v tejto situácii máme odvahu povedať „Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet“! Ako je to možné, že práve kríž, ktorý je symbolom straty, prehry a potupy, sa stal pre nás veriacich symbolom spásy sveta?  

Zbrane tých, ktorí proti Ježišovi bojovali boli klamstvo, nenávisť a násilie. On bojoval pravdou a láskou. Zvíťazil „pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1) ako sme počuli v evanjeliu včera večer. „Do krajnosti“ – to znamená do posledných hraníc. Na Kalvárii vstúpil až do centra klamstva a nenávisti, aby priniesol aj tam božiu lásku a pravdu. Kristus spasil svet nie bolesťou, ale láskou, s ktorou bolesti smrti znášal. Znášal všetku bolesť nespravodlivosti a utrpenia otvorene a bez hnevu za naše vykúpenie. Skúsil sa až do poslednej chvíle pravdou dotknúť sŕdc ľudí: napríklad Piláta, alebo keď ho jeden zo sluhov udrel po tvári, Ježiš mu odvetil: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“ (Jn 18, 23)

Ježiš vyhral na poli, na ktorom sa odohráva ten skutočný, ten jediný dôležitý boj: nie je to ako si svet myslí boj o ľudské kráľovstvá so svojimi výhodami a hodnotami, ale o Ježišove kráľovstvo,  „čo nie je z tohto sveta“.

Všetci sme pokúšaní bojovať o veci, pre ktoré sa neoplatí strácať čas a silu. Bojujeme o veci, ktoré v perspektíve večnosti nemajú žiadny význam: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?  ... Beda vám, boháči, vám, čo ste teraz nasýtení, vám, čo sa teraz smejete“.

Skúška nášho života spočíva v tom, či sme schopní v každej situácii byť podľa Ježišovho učenia byť napríklad pravdiví a láskaví. „Každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“ (Mt 7, 26-27)

Kto spustí tento dážď a víchricu s úmyslom zrútiť dom, ktorý človek celý život budoval? Je to Boh? Musí nás Ježiš chrániť pred ním a ochrániť nás pred jeho hnevom?

Aký otec by to bol... celkom iný ako ten, pred ktorým sa ani márnotratný syn nemusel báť z trestu. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?!“ sa pýta sa sv. Pavol. (Rim 8, 31-32) Boh je na našej strane! Nebezpečenstvo nepredstavuje pre nás otec, ale neviditeľný nepriateľ. „Váš protivník, Diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.“  (1 P 5,8-9). Satan má o nás záujem a bojuje o našu dušu. Či človek tomu verí alebo nie, má silného, veľmi bystrého a inteligentného nepriateľa, ktorý chce jeho dočasné aj večné nešťastie. Neustále nás skúša, aby sme bojovali s jeho zbraňami: s nenávisťou a s klamstvom. Zlo vo svete sa nedá prekonať iba dobrou vôľou alebo ľudskou múdrosťou, pretože jeho jadro alebo korene sú démonické. Preto potrebujeme niekoho silnejšieho ako sme my, potrebujeme pastiera, ktorý nás chráni, ktorý nie je ako ten nájomník, ktorý opúšťa ovce a uteká, keď vidí vlka alebo toho leva prichádzať. Ježiš položil svoj život za ovce, aby nezahynuli. (Jn 10, 11-12) Sľúbil, že človek, ktorý mu patrí „nikdy nezahynie a nik mu ho nevytrhne z ruky“. (Jn 10, 28) V modlitbe Duša Kristova, ho prosíme presne o to:

Do svojich svätých rán skry ma.

Nedaj mi od Teba odlúčiť sa.

Pred nepriateľom zachráň ma.

V hodinu smrti mojej povolaj ma.

Zakrátko pôjdeme počas tejto liturgie alebo potom ku krížu, aby sme sa pred ním kľakli a pobozkali ho. Poďme tam bez hanby zo svojich prehier a zlyhaní. Skúsme počuť, čo nám Ježiš chce povedať: „Poznám tvoje boje, tvoj kríž. Viem, ako to je, keď pred svetom prehráš. Stojím na tvojej strane. Choď ďalej.“

S vďačnosťou mu chceme odpovedať: „Ježiš, potrebujem ťa. Viem, že bez teba som v nebezpečenstve, ale v tvojom otvorenom srdci nájdem pokoj, istotu a silu. Ďakujem za tvoju vernosť.“

Klokočina 30. 3. 2018