Prvé misie

Prvé misie
Prvé misie

Nová revolúcia z roku 1848 nastolila vo Francúzsku druhú republiku, ktorú v 1852 premenil Ľudovít Bonaparte (1848-1852) na cisárstvo Napoleona III. (1852-1870). Toto obdobie charakterizujú dobré vzťahy s klérom a Cirkvou na upevnenie štátu, ale aj mierne ústupky liberalizmu. Prudké politické zmeny poukázali na veľké politické a sociálne kontrasty v ľude. Od čias prvej revolúcie sa nevera, ľahostajnosť a nezáujem o náboženstvo začali šíriť nielen medzi buržoáziou, ale aj jednoduchým ľudom. Napriek snahám mnohých nebolo jednoduché anulovať následky dlhej politickej a náboženskej anarchie z predchádzajúcej revolučnej doby. Proti rastúcemu ateizmu sa presvedčeným katolíkom podarilo získať právo vyučovať na základných (1833), stredných (1850) a vysokých školách (1875). Proces vzdelávania zabezpečovali najmä rehoľné kongregácie.

V tejto atmosfére začal v roku 1851 Jules svoj kňazský život v službách kaplána. Čakalo ho niekoľko pôsobísk, počas ktorých získaval svoje prvé pastoračné skúsenosti. Podľa vtedajšieho zvyku boli novokňazi prideľovaní v prvom rade tam, kde mali starého, alebo chorého kňaza, ktorého zastupovali. Prvým pôsobiskom bolo malé mesto Ivoy-le-Pré v departmente Cher. Do kaplánskej služby ho uviedol asi storočný kňaz P. Delpoux. Dlho tu síce nepobudol, no podľa skúsenosti, ktorú mal s asi rovnako starým lekárom, ktorého naštevoval, stačil vycítiť jansenistického ducha.

Jansenizmus sa skepticky staval k otázke slobodnej vôle človeka, prikláňal sa k náuke o predurčení pre večnú spásu alebo zatratenie a v mnohom negatívne pôsobil na veriacich. V protiklade s mnohými povzbudeniami k častému svätému prijímaniu, ohlásených tridentským koncilom, jansenisti ľudí od neho skôr odrádzali ako nehodných a na jeho prijatie stanovili vysoké požiadavky. Zvláštna bola aj ich náuka o milosti. Blud, ktorého pôvodcom sa stal holandský biskup Otto Cornelius Jansen (1585-1638), bol odsúdený mnohými pápežmi 17. storočia (Urban VII., Inocent X., Alexander VII.) a miestnymi biskupmi. Napriek definitívnemu odsúdeniu jansenis-tických téz pápežom Klementom XI. (1700-1721) v r. 1713 bulou Unigenitus Dei Filius, jeho zvyšky medzi veriacimi stále pretrvávali.

Po niekoľkých mesiacoch putoval mladý kaplán ďalej. Vo farnosti Châtillon-sur-Indre potrebovali kňaza, pretože miestny farár už nebol schopný vykonávať pastoráciu. Na tomto mieste strávil Jules 18 mesiacov. Podobná situácia bola aj na treťom pôsobisku. V meste Aubigny-sur-Nère bol rovnako nevládny farár, no situácia bola o niečo lepšia. Táto farnosť patrila medzi najlepšie v diecéze. Určite by sa tam nebol býval len tak ľahko ako novokňaz dostal, keby o jeho kvalitách nevedeli predstavení. Jules sa osvedčil aj tu, ale opäť na neho čakalo nové určenie, lebo zosnulého farára nahradil nový. Koncom septembra 1854 čakal list, v ktorom mu malo byť oznámené nové pôsobisko.

Po príchode listu z arcibiskupského úradu (Bourges) si Jules kľakol, aby sa modlil. Jeho nasledovné slová vyjadrovali odovzdanosť do Božej vôle a prijatie nového miesta, o ktorom ešte ani netušil. Po krátkom prečítaní si všimol to zvláštne, v seminári tak často spomínané, mnohými opovrhované miesto určenia – Issoudun. Presne rok po tom, čo bol poslaný do Aubigny, má ísť do Issoudun. Julesa síce predchádzajúci pobyt v Aubigny veľmi tešil, veď v porovnaní s Issoudun to bola skutočne farnosť na úrovni, ale o radosť neprišiel ani po svojom novom menovaní. Veď o ňom spolu s niekoľkými bývalými spolubratmi sníval už v seminári a bol hlboko presvedčený, že Boh mal svoj plán s týmto nešťastným mestom.

 

Issoudun

Starobylé mesto s asi 14 000 dušami, v minulosti hlavné mesto kraja Berry, zažívalo koncom 18. storočia vrchol slávy. Ešte pred rokom 1793 sa mohlo chváliť množstvom náboženských budov. Revolúcia a Voltairov duch všetko zničili. Ako prvá prestala s praktizovaním náboženstva stredná vrstva. Množstvo robotníkov a vinohradníkov zostalo najskôr verných. V druhej polovici 19. storočia to už ale nebola pravda. Po príchode 30-ročného otca Chevaliera v októbri 1854 bolo veľkým problémom nájsť aspoň 30 ľudí, ktorí by pravidelne navštevovali nedeľnú bohoslužbu. Napriek tomu pokladal otec Chevalier Issoudun za zasľúbenú zem, ktorú už nikdy nemal opustiť.

Menovanie do Issoudun nebolo jediným milým prekvapením. Tým ďalším bolo zistenie, že v tej istej farnosti pôsobí ešte jeden kaplán – Emile Maugenest. Jules sa s ním stretol už v seminári v Bourges a pokladal ho za najhorlivejšieho člena Rytierov Najsvätejšieho Srdca. Zostal však milo prekvapený, že je opäť v diecéze, keďže predtým prestúpil do Paríža k sulpiciánom. Užasnutý Jules v tom začal vidieť jasné znamenie zhora. Issoudunským farárom bol staručký otec Crozat. V diecéze bol síce dosť známym a váženým kňazom, ale vo farnosti už len málo vládal pôsobiť. Celkom sa teda týmto dvom kaplánom potešil. Veď situácia vo farnosti, ako to sám opísal, bola veľmi zlá. Po francúzskej revolúcii zostali mnohí ľudia ľahostajnými voči Bohu a praktizovanie náboženstva mnohým z nich už nič nehovorilo. Po mnohých rokoch si ľudia ešte stále pamätali na škandály z roku 1793, keď sa mnohí kňazi a rehoľníci oženili. Niekoľkých z nich farár Crozat rozhrešil a pripravil na smrť, ale v ľuďoch akoby stále bolo čosi negatívne – zranenie ako výsledok týchto spomienok.

Crozatova pastorácia spočívala najmä v recitovaní ruženca, ktorý mal vo veľkej úcte a modlil sa ho deň čo deň. Vždy si našiel nejaké skryté miesto a odriekal to isté, ale určite s inými úmyslami. Jeho osobným zápalom v duchovnom živote bolo ohlasovanie Krista tým, čo uverili, podľa vzoru apoštola Pavla. Okrem toho bol tento starý farár veľkým dobrákom a dobro-srdečným človekom, ktorého mali radi nielen veriaci, ale i neveriaci, pretože mal otvorené srdce pre všetkých. Svedčí o tom aj príhoda, keď mu dvaja farníci kradli na fare víno. Prišiel za nimi do pivnice a spýtal sa ich ako priateľov, čo tam robia. Určite museli byť zahanbení, keď ich prichytil, ale on im len pokojne povedal, aby si vzali, čo ukradli a prijali to od neho ako dar. Napomenul ich, aby to už viacej nerobili.

 

Spolužiaci začínajú konať

Počas prvých dní v Issoudun sa Jules snažil získať si farárovu dôveru. Obdivoval jeho vieru a pokoru. Rovnako sa sústredil na svojho spolubrata, kaplána E. Maugenesta, ktorý do tejto farnosti prišiel už v januári (1854) a farára i farnosť musel preto poznať lepšie. „V tejto farnosti našiel svätého farára ktorý bol pripravený podporiť všetko, čo mohlo prispieť k Božej sláve a k spáse duší. Našiel tu aj mladého kaplána, spolužiaka, ktorého horlivosť, nadanie a ducha modlitby si vážil. Uvedomenie si tohto všetkého, ale najmä vnútorné svetlo, ktoré sa mu dostalo, ho ubezpečovalo, že Boh si žiada realizáciu zakladateľských plánov."

Jules si lámal hlavu nad tým ako začať. Ako povedať svojmu spolubratovi o dávnych spoločných plánoch, keď sa zdá, že na ne zabudol? Myslel si, že s iniciatívou príde Emile, ale stále nič. Ten zrejme čakal na to, že začne Jules. Veď na fare bol už niekoľko týždňov. O bývalých plánoch stále nepadlo ani slovo. Jules váhal, uvažoval, no napokon sa rozhodol konať, i keď tak trochu zaobalene a povedal svojmu spolubratovi o dvoch chorobách spoločnosti: o ľahostajnosti a egoizme, ktorými trpela ich doba a veľmi viditeľne aj farnosť. Nezostal však len pri tomto konštatovaní, ale ponúkol i riešenie. Navrhol mu liek v podobe láskavého a milosrdného Srdca Ježišovho, ktoré nie je ľuďmi dostatočne milované. Na dosiahnutie toho cítil potrebu založiť spoločenstvo kňazov, ktorí ľuďom povedia o Božej láske a o pokladoch, ktoré sa skrývajú v Srdci Ježišovom.

Jules nezabudol ani na názov a čakal na spolubratovu reakciu. Emile hneď vedel, o čo mu išlo, veď vo svojom srdci nosil rovnaké túžby. Sám vyhlásil, že ak si Boh toto spoločenstvo misionárov praje, rád sa stane jeho prvým členom, aby sa mohol úplne obetovať Bohu a službe dušiam. Po prvom kroku bolo treba urobiť ďalšie. Nasledoval rozhovor s farárom Crozatom, ktorý návrh odobril a tešil sa ich iniciatíve. Obaja si začali uvedomovať, že sú na dobrej ceste. V tom období prejavil svoj súcit so situáciou v Issoudun aj istý kňaz, sulpicián Champgrand. V meste chcel založiť kongregáciu, ktorá by pomohla k duchovnému rastu ľudí. Jules a Emile mali nádej, že podporí ich. Lenže Champgrand mal o spoločenstve celkom inú predstavu. Nechcel misionárov, ale františkánov. Sám bol totiž členom tretieho rádu. Aké šťastie, že Boh si opäť poslúžil prekážkou. Františkáni boli žobravou rehoľou a v Issoudun by sa sotva uživili. Ich schválenie neprešlo.

Pre Julesa to vyzeralo opäť nádejne. Myslel si, že teraz sa už bude dať obmäkčiť a možno zmení svoje pôvodné rozhodnutie. Ale Champgrand si pevne stál za svojím rozhodnutím a energicky vyhlásil, že keď to nie je možné založiť v Issoudun, bude to možné v Bourges. Napriek tomu, že u tohto človeka nebola pre nich ani iskrička nádeje, Jules a Emile sa nedali znechutiť. Aj farár odpovedal na plán akciou. Boh začal budovať svoje dielo. Vedomí si toho, že najlepším prostriedkom bude modlitba, pred blížiacou sa decembrovou sláv-nosťou vyhlásenia dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie začali 30. novembra spolu s farárom Crozatom novénu.

Chceli znamenie, odpoveď od Matky Božej. Svätej Panne sľúbili, že ak vypočuje ich modlitby, budú sa volať Misionári Najsvä- tejšieho Srdca a budú si ju uctievať zvláštnym spôsobom. Do svojich úmyslov pri modlitbách zahrnuli aj supliciána Champgranda. Celá akcia vyvrcholila 8. decembra slávnostnou sv. omšou ktorú slúžil Jules. Pri predkladaní obetných darov položili pred oltár obraz, ktorý pri tejto príležitosti namaľoval Emile. „Zobrazuje Najsvätejšie Srdce Ježišovo v sláve ako prameň milosti. Nepoškvrnená Panna s vlastným viditeľným srdcom stojí pod Najsvätejším Srdcom s otvorenými dlaňami. Dvaja kňazi v super-kách kľačia pred Pannou a prosia ju, aby obdržali zo Srdca jej Syna založenie malej spoločnosti. Na obraze sú aj dvaja anjeli, ktorí držia nápis so slovami: ,Nepoškvrnené srdce Máriino, zachráň nás a založ Misionárov Najsvätejšieho Srdca!' V diaľke obopínajú plán chrámu oblaky a otec Crozat s otvorenou náručou spieva ako v proroctve: Teraz prepustíš...". Keď sa po omši Jules modlil v sakristii vďakyvzdanie, vyrušil ho farník pán Petit, ktorý sa stal hlásateľom veľmi dobrej správy. List, ktorý držal v ruke a odovzal ho Julesovi, pokladali za jasnú Máriinu odpoveď. Aké nadšenie a radosť museli následne zaplaviť duše organizátorov novény. A zasa mali mať niečo dočinenia so sulpiciánom Champgrandom, i keď trochu inak. List bol od jeho švagra pána Philippe de Bengy. „Riaditeľ dal svojmu švagrovi splnomocnenie na kúpu domu v jeho mene pre dvoch issoudunských kaplánov. Prisľúbil, že celý dom budú môcť využívať a uistil ich, že ho prepíše na nich neskôr, keď bude práca úplne založená. Jedinou podmienkou bol súhlas Jeho Eminencie kardinála Duponta, bourgeského arcibiskupa."

Následne sa dvaja budúci misionári stretli s farárom, aby mu zvestovali, čo sa stalo. Boli nadšení a plní radosti. V spomenutej udalosti videli jasné potvrdenie z Božej strany a keďže nechceli meškať ani deň, poprosili farára o príhovor u biskupa. Lenže Crozat veľmi dobre poznal autority. Jeho celoživotné skúsenosti potvrdzo-vali, že to ešte vôbec nemusí byť také ľahké ako sa to zdá. Potreboval čas na premyslenie. Koncom januára 1855 dostal od neho Jules odporúčací list a navštívil svojho biskupa. Arcibiskup si ho síce vypočul, veď Julesove plány zneli zaujímavo, ale príhoda ktorú spomínal, na jeho súhlas neposta-čovala. Bolo potrebné získať peniaze nielen na dom, kde by mohlo nové spoločenstvo pôsobiť, ale aj na zabezpečenie chodu danej spoločnosti. Peniaze z intencií by len sotva postačovali. Jules, naopak, nepripisoval takú veľkú váhu peniazom. Dôveroval slovám: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané..." (Mt 6,33) Takto znechutený sa vrátil do Issoudun a keďže sa blížil sviatok Nepoškvrneného Srdca Máriinho, ináč nazývaného aj ako Kráľovná víťazstiev, zverili jej aj túto starosť. Zároveň spísali s Máriou akúsi zmluvu ktorá obsahovala sedem článkov v nasledovnom znení:

  • Obnovenie sľubu, že sa budú volať Misionári Najsvätejšieho Srdca.
  • Budú mať osobitnú úctu k Srdcu Ježišovmu a budú sa snažiť inšpirovať ňou kňazov a veriacich.
  • Nepoškvrnenú Pannu budú pokladať za zakladateľku malej kongregácie a budú si ju uctievať osobitným kultom.
  • Vo svojom chráme dajú na hlavný oltár obraz znázorňujúci zjavenie nášho Pána blahoslavenej Margite Márii Alacoque predstavujúce jej poklady svojho Božského Srdca.
  • V tom istom chráme umiestnia sochu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Máriinho, aj ex-voto na zvečnenie pamäti obdržaných milostí.



Patronátny sviatok malej Spoločnosti bude sviatok Najsvä-tejšieho Srdca Ježišovho v deň určený naším Pánom. Druhotné sviatky budú: Nepoškvrnené počatie Márie; Sv. Jozef; Sv. Ján, evanjelista; Sv. Ursín – prvý apoštol kraja Berry. Tiež prisľúbili zvláštne slávenia sviatkov. Misionári Najsvätejšieho Srdca sa budú snažiť napodobňovať skrytý život Márie z Nazareta a vo svojom apoštoláte horlivosť láskavej Matky pre spásu duší." Spomínanú zmluvu kládli každý deň na oltár počas slávenia bohoslužby. O 10 dní neskôr v deň mariánskej slávnosti Kráľovnej víťazstiev, ktorá sa konala 28. januára 1855, prišla odpoveď. Bohuznáma osoba prisľúbila potrebných 1000 frankov.

 

Z diecéznych kňazov misionári

Ani potom nebolo vyjednávanie s kardinálom Dupontom jednoduché. Sám bol síce otvorený a svoje povolenie prisľúbil, lebo v tom začal vidieť Božie dielo, ale v tak dôležitej veci nemohol rozhodnúť sám. Musel sa poradiť s biskupskou radou.

Na jej najbližšom zasadnutí predostrel návrh na schválenie, ale reakcia bola opačná. Namiesto súhlasu a nadšenia sa všetci členovia rady založeniu misionárov bránili. Namietali, že kapláni v Issoudun sú ešte príliš mladí, bez skúseností a peňazí. Iní boli zasa ustráchaní povoliť niečo, čo keď zlyhá, vrhne zlé meno na diecézu a autority. Zasadanie rady bolo odročené. Biskupská rada sa zišla trikrát, ale jej záver bol stále rovnaký. Nikto z arcibiskupových poradcov si neprial, aby svetlo sveta uzrela nejaká nová misijná kongregácia. Medzi jednotlivými zasadaniami sa Julesovi podarilo stretnúť s bývalým profesorom morálnej teológie z veľkého seminára v Bourges otcom Gasnierom. V tom čase bol už hlavným predstaveným seminára. Rozhodnutia biskupskej rady, ktorú sám navštevoval, mu boli dobre známe. Keďže videl reakcie jej jednotlivých členov a dobre poznal zvyk, že biskup nikdy nekoná proti rozhodnutiam svojej rady, snažil sa Julesovi poradiť, aby sa svojej myšlienky o zakladaní radšej čo najskôr vzdal a pokladal ju za pochovanú. Jules sa však opäť nedal znechutiť a Gasnierove slová o zázraku, ktorý mohol byť jedinou šancou na schválenie, zobral vážne.Stalo sa tak na ďalšom zasadnutí rady, keď kardinál Dupont opäť predniesol problém, ale tentokrát aj so svojím rozhodnutím. Nešlo už ani tak o rokovanie či rozhodnutie, pretože rozhodnutie v jeho srdci dozrelo. Keďže celú vec dôkladne premodlil a pre-meditoval, prvýkrát sa rozhodol ísť proti rozhodnutiu svojej rady. Dvom issoudunským kaplánom následne dal schválenie, aby mohli začať. V júni 1855 sa z nich oficiálne stali Misionári Najsvätejšieho Srdca. Následne boli uvoľnení zo služby v diecéze a vo funkcii kaplánov ich nahradili Antoine Tamisier a Joseph Lelot.

V tom čase strávil Jules niekoľko dní doma v Richelieu. Matka sa nazdávala, že ho preložili na faru a že jej sen dožiť po boku svojho syna – kňaza, sa jej už takto bude môcť splniť. Mala však čo robiť, keď sa dozvedela, že Jules neodchádza do inej farnosti ale že sa z neho stal misionár. Napokon to pochopila, i keď pre samotného Julesa tiež nebolo ľahké takto ju „sklamať". Išlo pravdepodobne o posledný rozhovor syna s matkou, keďže ich ďalšie stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne až na jej pohrebe 20. júla 1876. Zomrela vo veku 86 rokov.Jules a Emile sa ocitli mimo fary. Bolo potrebné zabezpečiť si nové bývanie, ale nielen to. Potrebovali dom, v ktorom by mohlo začať pôsobiť ich misijné spoločenstvo. Zohnať dom nebolo ľahké. Raz bola problémom cena, inokedy zasa jeho veľkosť alebo situovanie. Nakoniec sa im niečo predsa len podarilo. Išlo o dom situovaný na La place de Vouet, ktorý bol vyše 15 rokov opustený, ale tiež im ho skoro pred nosom predali. Šťastím bolo, že sa nachádzal blízko cintorína, čo sa manželke potencionálneho kupcu nepáčilo. Napokon sa teda dostal do vlastníctva mladých misionárov, pre ktorých ho kúpil sulpicián Champgrand.

Domček nevyzeral najlepšie, veď dlhšiu dobu patrične chátral. Mali však strechu nad hlavou a mohli začať nevyhnutné práce na jeho zrekonštruovanie. Ich finančná situácia nebola najlepšia, ale pomohli im aj miestni obyvatelia. Vo veľkej miere pomohol najmä tesár zo susedstva pán Voisin, otec Julesovho spolužiaka zo seminára. Niečo vymurovali, namaľovali, zariadili najnevyhnutnejšie zariadenie a čo bolo pre nich najdôležitejšie, urobili v ňom kaplnku, ktorá vznikla z bývalej maštale.

Posvätil ju generálny vikár otec Caillaud na sviatok Mena Panny Márie 12. septembra 1855. Na slávnosti sa zúčastnil aj farár Crozat spolu s ostatnými duchovnými. V tento deň boli mladí apoštoli oficiálne pomenovaní ako Misionári Najsvätejšieho Srdca. Tešili sa na prvý rok, ktorý chceli stráviť v noviciáte, pričom chceli obmedziť svoju pastoračnú činnosť a zamerať sa na svoj duchovný život a posvätenie, ale veľa času na izoláciu od sveta nemali. Od prvého okamihu sa očakávalo, že sa naplno zapoja do pastorácie a duchovnej obnovy mesta.