Prekážky prostriedkami

Prekážky sú prostriedkami
Prekážky sú prostriedkami

Spoločenská situácia vo Francúzsku bola napätá už od polovice 17. storočia, keď kráľ Ľudovít XIV. (1643-1715) naplno uplatnil svoju absolutistickú moc a z čisto politických dôvodov vyhlásil katolicizmus za štátne náboženstvo. Vyhlásením 4 článkov galikánskej cirkvi z roku 1862 bola značne napadnutá autorita pápeža a Cirkvi. Napriek protestu zo strany pápeža, ktorého podporovali najmä rehoľné rády, svetské duchovenstvo nové nariadenie prijalo. Galikánske názory, ktoré už vtedy rozdelili duchovenstvo a pretrvávali až do 1. vatikánskeho koncilu (1870), sa rozšírili až za hranice tejto európskej veľmoci.

V roku 1789 nabrali udalosti rýchly spád. Ľudovít XVI. (1774-1792) zvolal generálne stavy, aby uskutočnil daňovú reformu na ozdravenie zlej ekonomickej situácie v krajine. Zjednotené generálne stavy sa v júni 1789 vyhlásili za Národné zhromaždenie a 9. júla za Ústavodárne. Absolutistickú monarchiu vystriedala konštitučná. Základom pre všetky ďalšie ústavy sa stalo vyhlásenie občianskych práv z 27. augusta 1789. Na vyriešenie finančnej krízy navrhol biskup Talleyrand (1754-1838) speňaženie cirkevných majetkov, ktoré sa napokon stali vlastníctvom ľudu. Kláštory a rehoľné sľuby boli zrušené. V júli 1790 bola schválená Občianska ústava kléru, po ktorej nasledovala redukcia počtu diecéz (zo 135 na 83) a farností. Biskupi a farári mali byť volení občanmi a okrem toho sa od nich vyžadovala prísaha vernosti ústave, ktorej odmietnutie znamenalo stratu úradu. Občiansku konštitúciu odsúdil v r. 1791 pápež Pius VI. (1775-1799) Kňazom nariadil prísahu odvolať a novozvoleným biskupom zakázal vykonávať úrad. Duchovenstvo bolo rozštiepené; nasledoval boj medzi Cirkvou a revolúciou, sprevádzaný mnohými prenasledovaniami, väznením, popravami a vyháňaním kňazov. Katolícka cirkev bola zákonom zrušená, sedemdňový týždeň nahradil nový, desaťdňový.

Po nástupe Napoleona I. v roku 1799 sa situácia zmiernila. Katolícke náboženstvo bolo opäť uznané, aj keď iba ako náboženstvo väčšiny obyvateľstva, obnovené boli aj rokovania s pápežom. Výsled-kom bol konkordát z júla 1801, ktorým Napoleon neskôr opäť potvrdil, že náboženstvo využil len na svoje politické a mocenské ciele. Cisár korunovaný pápežom Piom VII. (1800-1823) nakoniec skončil v r. 1809 ako exkomunikovaný. Kráľovstvo bolo obnovené za vlády Ľudovíta XVIII. (1814-1824). Situácia Cirkvi bola rovnaká ako za Napoleona. Zakladali sa katedrálne kapituly, semináre, zvýšil sa plat kňazom, legalizovali sa niektoré rehoľné rády a opäť sa mohli šíriť kongregácie. Karol X. (1824-1830), ktorý to s podporovaním Cirkvi dohnal až do extrému, zakázal slobodu tlače a v júlovej revolúcii (1830) bol zvrhnutý. Na trón bol dosadený kráľ buržoázie – Ľudovít Filip Orleánsky (1830-1848).

Tretie dieťa

Jules Chevalier sa narodil ako posledné dieťa svojich rodičov Jeana Charlesa Chevaliera a Louisy Oryovej v trinástom roku ich manželstva, 15. marca 1824. Stalo sa tak vo francúzskom mestečku Richelieu patriacom do diecézy Tours. Mal staršieho brata Charlesa a sestru Louisu. Pri sviatosti krstu, ktorú prijal deň po narodení 16. marca 1824, dostal mená Jules Jean. Krstiteľom bol vtedajší miestny farár M. P. Picard, krstnými rodičmi boli bratanec dieťaťa Pierre Hilaire Ory a jeho teta Adelaide Chevalierová rodená Baudranová.

Narodenie dieťaťa vníma väčšina kresťanov ako Boží dar. Určite niet pochýb o tom, že podobne uvažoval aj Chevalierov otec Charles. Ustarostenosť o rodinu, v ktorej žil a staral sa spolu s manželkou Louisou už o dve deti, túto radosť však hlboko potlačila a namiesto nej to bolo skôr rozčúlenie z toho, že zasa sa bude žiť ťažšie, namáhavejšie, že do rodiny pribudne ďalšia „prekážka". „Jeho otec dobre vedel, čo to znamená ťažko pracovať a v chudobe si odriekať. Novonarodené dieťa prijal so smútkom. Cítil, že už nemá dostatok zdravia a síl a nové dieťa pokladal za bremeno navyše, ktoré ešte väčšmi rozmnoží jeho každodenné námahy."

Vo svojich osobných poznámkach Jules túto skutočnosť nespomína, naopak, vyjadruje svoju lásku k otcovi, keď ho opisuje ako dobrého, čestného, bezúhonného a láskyplného muža, milu-júceho spravodlivosť a pravdu, priemerne inteligentného a dobre vzdelaného. Otec uvažoval o lepšom povolaní, ale po smrti rodičov a neúspechoch tieto plány zlyhali. Sklamaný Charles sa stal obchodníkom so pšenicou a pekárom.

„Mama, Louise Oryová, bola najmladšia z trinástich detí. Nebolo ľahké nakŕmiť trinásť hladných krkov. O Louisu sa starala teta a vychovala ju. Teta bola zbožná a cez revolúciu ukrývala šľachticov a kňazov, hoci ju vypočúvali pred revolučným tribunálom. Malej Louise dala hlbokú náboženskú výchovu, no do školy dievčatko nechodilo... škôl nebolo."

Malý Jules žil a vyrastal spolu so svojimi súrodencami a rodičmi v Richelieu. Mesto bolo pomenované podľa slávneho kardinála, ktorého rodina kedysi vlastnila v Touraine hrad. Richelieu bol najprv biskupom v Luçone, ale keď Ľudovít XIII. (1601-1643) spozoroval jeho schopnosti, urobil z neho slávneho ministra. Neskôr sa stal vojvodom a kardinálom. Hrad svojich predkov dal zbúrať a nahradil ho veľkým zámkom, v ktorého blízkosti dal uprostred voľnej prírody postaviť mesto pre svoju početnú suitu a služobníctvo. Zámok bol počas revolúcie zdemolovaný, mesto však zostalo až dodnes.

Rodný dom bol situovaný po pravej strane obchodu s obilím na rohu ulíc: Rue de Cygne a Route de Loudun. V chudobnej rodine Chevalierovcov sa vždy zvykla plánovať budúcnosť pre svoje deti. Ťažko však povedať, či mali pripravený plán aj pre to tretie. Božia prozreteľnosť, ktorá riadi všetko, mala svoje plány už dávno pripravené aj pre tohto zatiaľ malého chlapčeka, ktorý ešte nemohol tušiť, čo ho vlastne v živote čaká.

 

Zvláštne zasvätenie

devine heart„Otcova práca ledva postačovala na pokrytie každodenných výdavkov. Na jeho príkaz, aby sa aspoň trochu zmiernilo zaťaženie rodiny, zvykla jeho žena nakupovať ovocie a zeleninu, ktoré potom s malým ziskom predávala. Každé ráno ju bolo možné nájsť za svojím stánkom v obchode. Obyvatelia Richelieu ju dobre poznali a mali ju vo veľkej úcte pre jej láskavosť, taktnosť a zdravý humor."

Takto trávila matka často dlhé hodiny, aby niečo zarobila. Popritom sa musela starať aj o malého Julesa, ktorého väčšinou brávala so sebou. Raz ho držala na rukách, inokedy zasa stačilo, keď ho uložila do košíka vedľa seba. Čas po práci zvykla tráviť v chráme, kde však, vyčerpaná po celodennej námahe s Julesom na kolenách, väčšinou zaspala. Práve tento chrám na rohu hlavnej ulice sa neskôr stal miestom, kde bol malý Jules zvláštnou príhodou zasvätený Matke Božej.

„Malý Jules (tak ho volali v rodine) sa stal celkom nevinne zdrojom nezhôd medzi rodičmi. Raz sa jeho otec, naštvaný väčšmi ako inokedy, ponáhľal na miesto, kde jeho žena, obklopená mnohými zákazníkmi, práve končila predaj zeleniny. Ostrými a zraňujúcimi slovami jej vyčítal, že ho zanedbáva a venuje väčšiu starostlivosť dieťaťu. Zmätená a ponížená matka nedokázala ovládnuť svoje city. Žalostne sa rozplakala a následne v tomto momente beznádeje schmatla úbohé dieťa, ktoré pokojne spalo v košíku, aby ukončila túto bolestnú scénu. Pritlačila si ho k srdcu a utekala, aby našla pre nich útočisko v neďalekom kostole."

Zastala pred obrazom Matky Božej a vyžalovala sa jej slovami: „Vezmi si ho, moja dobrá Matka. Ak mi má vždy spôsobovať takú bolesť ako dnes, môžeš si ho vziať a urobiť s ním, čo chceš." Matka nechala Julesa plakať v kostole a odišla. Netrvalo však dlho a zahanbená svojou reakciou sa vrátila späť. Musela byť milo prekvapená, keď uvidela svoje dieťa, ako sa smeje na Máriu. Zdalo sa, že mu uštedrila svoj milujúci pohľad.

„Bol to dramatický a nepriamy spôsob obetovania dieťaťa požehnanej Panne, ale samotný fakt, že sa to stalo takto, zanechal na Julesovi celoživotný dojem a určite mu pomohol všimnúť si dôležitú úlohu Márie vo vlastnom živote. Na tento incident nikdy nezabudol a často ho spomínal, aj keď vedel, že matka príhodu neskôr pri prerozprávaní dotvorila a prikrášlila." Okrem pozemskej matky sa teda od tohto momentu o Julesa s láskou ujala aj Matka Božia, potecha zarmútených.

 

Viera v povolanie

Julesovho otca by sme mohli pokladať za formálneho kresťana. Napriek tomu, že pred smrťou prijal sviatosti, nedá sa povedať, že by nejako veľmi horlil za svoje náboženstvo či vieru. Pri výchove zohrala väčšiu úlohu pravdepodobne Julesova matka. Svojho syna naučila kresťanským a ľudským hodnotám a okrem toho mu pomohla spoznať, aký impulzívny temperament zdedil po otcovi. Vždy sa snažila usmerniť ho tak, aby ho čo najefektívnejšie využil. Cit pre vieru a náboženstvo získal Jules rovnako prostredníctvom svojej matky. Jules obľuboval obrady v kostole a vždy sa na ne tešil. Bol pri nich veľmi pozorný a prekypoval radosťou, keď mohol začať slúžiť Bohu ako miništrant. Mohol mať sedem alebo osem rokov. V tom čase neslúžil každý pri oltári, ba dokonca ani neodpovedal na kňazove texty. Aký šťastný bol Jules, keď sa mu splnili aj tieto túžby. Prežíval to, akoby to bol býval jeho prvý krôčik na ceste ku kňazstvu. Už vtedy začal v sebe pociťovať čosi z kňazského povolania.

„Jules bol vždy vzorným miništrantom a žiakom. Zdá sa, že aj jeho vysoká inteligencia a zápal pre náboženské obrady potvrdzovali povolanie ku kňazstvu. Bol o tom presvedčený aj vtedajší farár, otec Bourbon."

Okrem miništrovania a služby na fare a vo farnosti prežíval Jules rovnaké detstvo ako jeho rovesníci. Sem-tam si síce aj doma „odslúžil" omšu, ale neboli mu cudzie ani žiadne hry a huncútstva, ktoré v jeho veku stváral asi každý z nás.

Netrvalo dlho a Julesove detstvo sa začalo blížiť ku koncu. Po dôkladnej príprave a hlbšom preniknutí do právd katechizmu nastal deň prvého svätého prijímania. Dvanásťročný chlapec prijal prvýkrát Eucharistu 29. mája 1836. Vtedy v ňom dozrelo rozhodnutie a túžbu, ktorú už dlhšiu dobu nosil vo svojom vnútri, sa rozhodol vyjadriť aj navonok. V tom istom čase ukončil základné vzdelanie. Rozhodol sa konať a povedať rodičom, že chce vstúpiť do seminára. Myslel si, že na tom nie je nič zvláštne, keďže v malom seminári v Tours mal aj jedného z bratancov a niekoľkých bývalých spolužiakov. Ale nebolo to vôbec jednoduché. Bola tu tvrdá realita chudoby. Matka ho musela sklamať, keď mu vysvetlila, čo sa od neho očakáva. Poradila mu, aby sa vyučil nejakému remeslu, ale zároveň ho vo viere uistila o tom, že ak Boh z neho chce mať kňaza, tak sa ním raz určite stane.

Jules bol sklamaný, ale pevne rozhodnutý. Keďže si uvedo-moval, že bez peňazí to naozaj nejde a rodičia mu nemajú ako pomôcť, stál si za svojím tvrdením a rozhodol sa pre kompromis. Aspoň na čas. Skalopevne vyhlásil: „V poriadku, keď teda musím, tak sa nejakému remeslu vyučím. Ale keď našetrím dostatok peňazí, pôjdem do nejakej rehole a poprosím ich, aby mi umožnili študovať. Takto dosiahnem, čo chcem!"

Nasledujúce roky trávil ako obuvnícky učeň. Prácu bral dosť vážne a keď zistil, že majster zanedbáva vyučovanie remesla, na vlastnú žiadosť dokonca odišiel k inému. No veľmi dobre vedel, že toto nie je jeho celoživotné povolanie. Očakával vyslobodenie, ale prišlo ďalšie sklamanie. Istý lazarista mu sľúbil, že sa za neho prihovorí, ale zbytočne. Zasa to nevyšlo. Jules sa nevzdával a bol si istý, že raz sa dočká, aj keď vôbec netušil kedy. Pevne veril, že Boh ho povolal.

 

Zázraky sa dejú

Všetko vyzeralo opäť neisté, rovnaké ako predtým. Akoby z tej situácie ani nebolo východisko. No tento stav už dlho netrval. Zrazu akoby sa všetko magicky zmenilo a pre Julesa nesvitla len možná nádej, ale aj realita v podobe konkrétneho človeka, ktorý sa pre neho stal poslom „radostnej zvesti". Bol ním pán Juste, ktorý sa začiatkom roku 1841 len „náhodou" zastavil v Richelieu. Za normálnych okolností cez toto mesto nechodil. Správca lesov, nachádzajúcich sa v blízkosti mestečka Vatan, hľadal vhodného človeka – muža na službu lesníka.

Na túto prácu bol prijatý Julesov otec. Rodinný exodus Chevalierovcov sa začal. Pre rodinu to bol v prvom rade odchod a presťahovanie sa z Richelieu do dedinky Le Buisson (v blízkosti Vatan), no pre Julesa ním bolo prijatie do malého seminára v St. Gaultier, práve vďaka tomuto mužovi, ktorý za neho zaplatil školné 200 frankov.

Práca lesníka síce otcovi netrvala dlhšie ako rok, ale Boh si poslúžil touto situáciou na uskutočnenie zámeru, ktorý mal s Julesom. To, čo sa nepodarilo farárovi Bourbonovi, ani samotnému Julesovi, keďže peniaze by mohol šetriť dlhú dobu a nič z toho, vykonal Boh prostredníctvom tohto neznámeho pána. Večné otázky a ironické poznámky rovesníkov: „Čo, ešte si neodišiel do rehole?" sa skončili. Jules sa stal seminaristom a nemusel ani vstúpiť do rehole.