Reforma katolíckej cirkvi, ktorú vo veľkej miere rozbehol Tridentský koncil (1545-1563), sa začala uplatňovať aj v oblasti formácie kňazského dorastu. Napriek tomu sa semináre v jednotlivých krajinách začali zriaďovať až o niekoľko rokov neskôr. Vo Francúzsku mal rozhodujúci vplyv veľký teológ kardinál Pierre de Bérulle (1575-1629), ktorý založil a viedol oratórium na formáciu kňazov. Samotnú formáciu kňazského dorastu rozbehli až jeho žiaci – kňazi: sv. Vincent de Paul, sv. Ján Eudes a Olier (+1657). Najskôr išlo o 11-dňové duchovné cvičenia, tie sa však čoskoro zmenili na ročnú, v čase francúzskej revolúcie dvojročnú a neskôr až päťročnú dobu formácie. Prvý seminár založil otec Olier vo farnosti sv. Sulpícia v Paríži. Na zabezpečenie formácie v ňom združil kňazov do spoločenstva sv. Sulpícia. Biskupi mnohých diecéz zverili formáciu budúceho duchovenstva práve týmto kňazom – sulpiciánom.

Jules mal 17 rokov, keď vstúpil do malého seminára. Rok 1841 sa pre neho stal rokom nového začiatku, novej životnej etapy. Cesta ktorá bola predtým zatvorená, sa zrazu otvorila a šťastný obuvník sa konečne mohol začať venovať tomu, po čom tak veľmi túžil, čo ho naozaj aj zaujímalo. No nemal to vôbec ľahké. Veď začiatky nie sú nikdy ľahké, nech už je človek kdekoľvek. Čo teda Julesa najviac trápilo? Určite to bol v prvom rade jeho vek, keďže všetci ostatní spolužiaci boli od neho o štyri až päť rokov mladší, ale nielen to. Cítil sa opustený, osamelý, pretože toto nebol ten seminár, kde odišli jeho priatelia a bratanec. Jules bol celkom v inom kraji, a teda medzi inými ľuďmi. Ľudia z tejto oblasti (Berry) neboli ako Julesovi rodáci. Ich zvyky a správanie bolo celkom iné, čo sa mu pravdepodobne javilo, že je síce tam, kde tak veľmi chcel byť, ale namiesto radosti začal paradoxne pociťovať opak. Dokonca začal uvažovať aj o odchode.

„No našťastie, Jules Chevalier bol obdarovaný energickým charakterom a pevnou vôľou, ktoré oživoval modlitbou. Presvedčený v tom, že Boh ho predurčil pre kňazstvo, že chce od neho, aby sa stal kňazom, nič nemohlo otriasť jeho odpoveďou na Božie volanie."

Okrem toho Julesovi určite pomohol aj otcovský prístup predstaveného seminára, otca Avéeho, ktorého mal vo veľkej úcte ešte aj vo svojej starobe a spomenul ho aj vo svojom diele Histoire religieuse d´Issoudun.

Počiatočné Julesove problémy a ťažkosti sa pominuli. Dokonca sa mu začalo dariť aj v štúdiách, a to až tak, že štúdium, ktoré bežne trvalo 6 rokov, úspešne ukončil za 4 roky. Aj tieto roky zohrali veľmi dôležitú úlohu v príprave na ďalšie povolanie.

 

Úplne odovzdaný Bohu

Nasledujúca udalosť sa stala pravdepodobne v poslednom roku pobytu v malom seminári, keď bol Jules uprostred zimy so spolu- bratmi na prechádzke pri rieke Creuse. Išli sa tam hrať hry. Samozrejme, že nie všetkým sa chcelo. Medzi troma odvážlivcami, ktorí sa rozhodli, že si výlet spestria výstupom na strmý svah, nechýbal ani Jules. Spočiatku bolo všetko v poriadku, liezli v tesnej blízkosti, ale sneh, ktorý bol všade naokolo, im začal robiť problémy. O chvíľu bolo po zábave a dvaja odvážlivci zrazu nevedeli, čo je s tým tretím. Jules sa šmykol, spadol zo skaly a nejavil žiadne známky života. Všetci mysleli na to najhoršie. Rovnako aj kňaz, ktorý bol na výlete so seminaristami, mu nechcel dať rozhrešenie lebo si myslel, že je neskoro. Následne sa výlet pre všetkých skončil a išlo sa späť do seminára. „Utrápený predstavený zvolal všetkých do kaplnky na De profundis a poslal po lekára, aby potvrdil smrť. Keď lekár prišiel k máram, „nebožtík" otvoril oči a lekár mohol skonštatovať iba niekoľko pomliaždenín."

Jules bol stále živý, všetko vnímal, len nemohol rozprávať. Nakoniec si sám o sebe začal namýšľať, že je asi naozaj mŕtvy, keďže všetci naokolo to predtým hovorili. Lenže keď otvoril oči, pohľad, ktorý sa mu naskytol, vôbec nepotvrdzoval, že by bol prišiel na druhý svet.

Po tejto udalosti Jules začal nový život. Dokonca hovoril o svojom osobnom obrátení vďaka tomuto zážitku. Uvedomoval si však aj to, že bez zvláštnej ochrany by ho to za normálnych okolností určite stálo život. Jules bol vďačný Svätej Panne za záchranu a povolanie kňaza začal vidieť v novom svetle. Rozhodol sa pre čnostný život a úplne sa odovzdal Bohu.

Jeho odovzdanosť Bohu potvrdzuje aj príhoda z prázdnin v Richelieu, kde sa po dlhej dobe v roku 1845 stretol so súroden- cami. Veľmi sa tešili bratovmu úspechu v seminári, ale príčinou ich radosti nebolo ani tak jeho rozhodnutie pre službu Bohu a dušiam, ale skôr predstavy o materiálnom zabezpečení vlastnej rodiny. Jules im však patrične energicky vysvetlil svoje zámery a dôvody pre kňazstvo, ktoré boli jedine kvôli Bohu, a nie ich falošných predstavám.

 

Veľký seminár

Pred vstupom do veľkého seminára čakalo Julesa ešte jedno prekvapenie, ktorým bolo povolanie na vojnu. Nešlo hneď o povolá- vací rozkaz, pretože vtedy sa to riešilo formou lósu, ale o ďalšiu životnú otázku sprevádzanú neistotou z jedného jediného ťahu. A keďže branec sa v tom čase nenachádzal doma, zostala táto neľahká úloha na jeho otca. Aké napätie musel prežívať otec, ktorý mal takto nepriamo rozhodnúť o osude svojho syna. Veď sedem rokov vojenčiny, o ktorej mal rozhodovať, nebola krátka doba. Pri lósovaní mali šťastie. Jules bol zachránený a na vojnu ísť nemusel.

V októbri 1846 prešiel Jules prvýkrát bránami veľkého seminára v Bourges. Začali sa pre neho roky ďalších štúdií, ktoré tvorili bezprostrednú prípravu ku kňazstvu v diecéze Bourges. Veľmi dobre však vedel, že bez intenzívneho duchovného života by samotné štúdium teológie nepostačovalo. Za najlepší úvod do školského roka, ktorým začal ďalšiu etapu svojej kňazskej formácie, pokladal duchovné cvičenia. Exercitátor, sulpicián otec Mollevaut, urobil na Julesa veľký dojem. Jeho kázanie plné jednoduchosti a zároveň presvedčivosti viery ho oslovilo. Vo svojom vnútri zažil pocit obrátenia a k srdcu si vzal tri hlavné čnosti, o ktorých tento kňaz hovoril. Boli to: vernosť poriadku, umŕtvovanie a pokora. A práve ich uplatňovanie v živote si Jules predsavzal ako úlohu na celý čas strávený vo veľkom seminári.

Sulpiciáni hovorili o Kristovi ako o živej osobe; ako o niekom, ako o tom, kto je naozaj prítomný. Krista neredukovali len na nejaký subjekt, ani ho nestotožňovali s čisto dogmatickou definíciou. Rovnako rozvinuli pohľad na Kristovo prostredníctvo, ktoré aplikovali na kňazstvo. Kristus bol pre nich dokonalým rehoľníkom. Práve tieto myšlienky mali neskôr veľký vplyv na Julesa, ktorý v sebe nosil túžbu stať sa rehoľníkom nebeského Otca.

Štúdiá boli značne poznačené vplyvom galikanizmu. Veľký dôraz v teológii sa kládol aj na 4 články galikánskej cirkvi, cirkevnú ústavu, koncily a postavenie pápeža. Nešlo o jednoduchú situáciu, najmä keď s profesorom skoro nikto nesúhlasil a sám Chevalier bol pokladaný za ultramontanistu. „V prvej polovici 19. storočia bola Baillyho teológia základom vo väčšine francúzskych seminárov. Tento striktný manuál bol neskôr cenzurovaný a v roku 1852 sa dostal na index."

Obdiv u dvadsaťdvaročného seminaristu si zasluhovala aj jeho veľká láska k blížnym, ktorú neraz prejavoval svojím súcitom a dobročinnosťou. Veď sám pochádzal z chudobnej rodiny a nikdy nezabudol na to, v akom prostredí vyrastal. Aj to ho určite ešte lepšie uschopnilo, že dokázal vidieť potreby núdznych, najmä v podobných situáciách. Takto si všimol aj chorľavého obuvníka, otca väčšej rodiny, ktorý chodieval do seminára čistiť záchody, za čo dostával skromnú mzdu a jedlo, ktoré v seminári zostalo. Okrem toho si privyrábal aj čistením topánok. Keď sa to Jules dozvedel, pobádal svojich spolubratov, aby si nedávali čistiť topánky hocikomu, ale aby aspoň takto pomohli tomuto mužovi. Sám ho podporil nejakými drobnými, ba niekedy si privstal skoro ráno, aby mu pomohol v tej nie veľmi príjemnej práci – čistení záchodov. Nebolo mu všetko jedno, keď ho pri tom neraz pristihol niektorý zo spolubratov, ale ani to ho v prejavovaní tejto dobročinnej služby neodradilo.

 

Rytieri Najsvätejšieho Srdca

Keď bol Jules v druhom ročníku, ochorel mu otec. Bolo to s ním vážne, až nakoniec 20. augusta 1848 vo veku 65 rokov zomrel. Smútok za otcom vystriedala obrovská útecha, ktorú Jules prežíval, keď sa dozvedel, že do večnosti odišiel patrične zaopatrený a posilnený sviatosťami. Choroba postihla aj matku, ale tá sa vďaka modlitbám mnohých vyliečila.

V októbri 1848 po návrate z prázdnin začal Jules v sebe pociťovať silnú misijnú túžbu. Stalo sa tak pri čítaní Annals of the Propagation of the Faith. Táto túžba sa v ňom neskôr ešte väčšmi rozhojnila, keď mu profesor počas vyučovania predstavil život a dielo Margity Márie Alacoque. Od spovedníka si požičal jej životopis a úcta k Ježišovmu Srdcu, o ktorej sa dozvedel, ho oslovila až tak, že sa už viacej nemohol ubrániť tomu, aby ju rozšíril všade. Dokonca si vytipoval aj dvoch spolubratov, s ktorými by určite mohol počítať. S týmto plánom sa nechválil, ale radšej ho odovzdal Ježišovi a Márii.

S myšlienkou o založení kongregácie sa napokon predsa len zdôveril predstavenému otcovi Ruelovi. Nebolo to nič zvláštne, veď v tom období vznikalo vo Francúzsku množstvo náboženských združení, ale Jules myslel na kongregáciu svetového, univerzálneho rozmeru. Predstavený ho schladil a poradil mu, aby sa najskôr posnažil obrátiť nejaké mesto ako napr. Issoudun, ktorého sa všetci začínajúci kňazi najviac obávali, lebo patrilo medzi najpohanskejšie mestá v ich kraji. Jules sa nevzdával. Podarilo sa mu urobiť aspoň prvý krok na ceste, keď mohol v seminári založiť skupinku Rytierov Najsvätejšieho Srdca, pozostávajúcu z niekoľkých jeho priateľov, ktorí sa mu zdali dostatočne horliví. Modlievali sa spolu, rozprávali o Bohu, o zlách doby a samozrejme, že snívali aj o meste Issoudun, o tom, ako raz jeho neveru pokoria.

 

Nový človek

V tomto období sa mnohým zdalo, že Jules to už naozaj preháňa. Niekedy im pripadal, akoby lietal v oblakoch, alebo že sa z neho stal extrémista. Sám sa síce chcel podobať Kristovi, ale jeho serióznosť a rigoróznosť mnohých skôr odpudzovala, akoby ich priťahovala. Veď aj založenie skupiny tých „horlivejších", za akých ich sám pokladal, mohlo viesť k akémusi posudzovaniu ostatných a vytvoreniu určitej elity. Zmena však nastala v období, keď mal Jules prijať vysviacku za subdiakona. Ako to bolo zvykom pred každým svätením, aj pred týmto absolvovali kandidáti duchovné cvičenia. Lenže s Julesom sa čosi stalo a mnohí jeho spolubratia si to odrazu nevedeli vysvetliť. Neboli si totiž istí tým, či je to naozaj on, alebo je to len niečo chvíľkové, lebo takého ho nepoznali. Zmena sa im veľmi páčila a všetci si priali, aby mu to vydržalo. Takýto Jules sa im páčil.

„Jules pochopil, že ak chce robiť dobro, musí sa k svojmu okoliu stavať príťažlivejším spôsobom – láskavosťou, ktorá v sebe zahŕňa svätú radosť a konverzáciu. Keď raz niečo vyhlásil, bez váhania to začal aj uskutočňovať. Na novej ceste sa mu podarilo vytrvať až do konca seminárskych dní. Od tejto udalosti jeho vplyv vzrástol. Tí, ktorí sa mu predtým vyhýbali, boli oslovení jeho radostnou a priateľskou konverzáciou, ktorú vždy dokázal usmerniť smerom k Bohu, na veľký úžitok svojich poslucháčov." Milosť Božia, s ktorou vždy spolupracoval a prijal ju aj pri vysviacke za subdiakona 8. apríla 1850 v kaplnke veľkého seminára v Bourges, mu pomohla zmeniť starého človeka. Jules sa stal novým stvorením. Čo nedokázal urobiť sám, dokázal prostredníctvom neho samotný Boh. Diakonské svätenie prijal na tom istom mieste 30. júna 1850.

 

Veľký deň

Pre Julesa bolo kňazstvo veľmi vznešenou hodnotou. Veď aj jeho doterajší život nám hovorí o veľkej túžbe, ktorú nosil vo svojom srdci a rozvíjal ju aj vo veľkom seminári. Bolo to pre neho niečo, čo si zasluhovalo patričnú dôstojnosť a vznešenosť. Kňaz mal byť podľa neho druhým Kristom, ktorého poslaním je pokračovať v diele, ktoré Ježiš na tejto zemi už predtým začal. Rovnako mu nebolo cudzie napodobňovanie Krista či zdieľanie rovnakých vlastností, aké mal sám Dobrý pastier: život v chudobe či vytrvalosť za akýchkoľvek okolností, služba Bohu pre spásu duší a sveta.

Takto ubehlo päť rokov pobytu vo veľkom seminári. Julesov dlho očakávaný a vytúžený deň sa priblížil. V predvečer slávnosti Najsvätejšej Trojice 14. júna 1851 prijal kňazské svätenie. Jules sa stal Kristovým kňazom naveky. Určite si vieme predstaviť obrovskú radosť a vďačnosť Bohu za dar kňazstva, ktorú prežíval. Vo svojich zápiskoch nám toho nepovedal veľa, vždy bol veľmi strohý. Ale na svoju primičnú omšu spomínal takto: „Slúžil som prvú svätú omšu v malej záhradnej kaplnke

zasvätenej Panne Márii. Vo chvíli premenenia ma myšlienka na moju nehodnosť tak hlboko prenikla, že mi vyhŕkli slzy. Nábožný kňaz, ktorý asistoval, ma musel povzbudiť, aby som obetu dokončil. Nezabudnuteľný deň..."Jules začal svoj bežný kňazský život. Nešiel hneď zakladať kongregáciu. Čakal na svoje určenie a na hodinu, ktorú Prozreteľnosť stanovila, aby začal dielo, ktoré sa neskôr malo rozšíriť do celého sveta.