Milí bratia a sestry!

Asi pred rokom som strávil jeden mesiac v Jeruzaleme. Práve vtedy, keď Židia oslavovali ich najväčší sviatok Jom Kippur: Je to deň zmierenia sa s Bohom. Kedysi, v čase Starého zákona, veľkňaz vložil svoje ruky na jedného capa a tak symbolicky naň naložil hriechy ľudu. Potom ho vyhnal do púšte, kde zahynul. Ešte aj v dnešnom modernom Izraeli je to do dnes deň prísneho pôstu: 26 hodín sa nesmie jesť ani maličkosť ani si dať nič na pitie. Sprchovanie sa, používanie voňaviek, sex, nosenie pohodlnej obuvi - toto všetko je zakázané. Päťkrát sa ide do synagógy. Pri každej bohoslužbe sa opakuje vyznanie hriechov, v ktorom sú uvedené všetky priestupky podľa abecedy, ktoré mohli byť spáchané proti Bohu. Verejný život sa zastaví, všetky hraničné priechody do Izraela sú uzatvorené, dokonca aj medzinárodné letisko v Tel Avive. Nevysiela vtedy rádio ani televízia.

To nielen vyzerá ako niečo serióznejšie, než náš kresťanský alebo katolícky pôst: Je to v skutočnosti veľmi silný, verejný úkon kajúcnosti na odpustenie hriechov! Ale v našej kresťanskej viere ide o niečo iné: Odpustenie si nemusíme zaslúžiť sebazapieraním alebo sebatrýznením. Nepostíme sa a nerobíme pokánie, aby nám Boh odpustil naše hriechy: Skrze Ježiša bolo nám už všetko odpustené! Našou úlohou, námahou a usilovaním je prijať jeho milosrdenstvo.

Ľudia sa od nepamäti snažili o to, aby bol Boh voči nim dobrý a netrestal ich previnenia. V takmer všetkých náboženstvách chceli Boha uzmieriť alebo udobriť, a preto mu obetovali veci, zvieratá a niekedy dokonca aj svoje vlastné deti. Za tým stálo presvedčenie alebo strach, že Boh je nebezpečný, že treba sa poistiť alebo aspoň si zaslúžiť jeho náklonnosť obetou. Ľudia si mysleli, že čím je obeta väčšia, tým väčšia je aj šanca, že bude milosrdný. Aj v Starom zákone nájdeme tento ľudský spôsob zaslúžiť si Božiu priazeň. Jeruzalemský chrám bol nielen miestom modlitby, ale bol zároveň aj bitúnkom. Kňazi a leviti zabíjali a obetovali každý deň zvieratá v nádeji, že im Boh preto otvorí svoje srdce a bude priateľsky zmýšľajúci a vľúdny.

Ale v deň, keď Ježiš zomrel, sa stalo niečo nepredstaviteľné: Krv tiekla – dá sa povedať – opačným smerom: nie od nás k Bohu, ale z kríža na zem, od Boha k ľuďom, z otvoreného Ježišovho srdca k nám. Ježišova krv nebola vyliata kvôli Bohu, ale pre nás, aby sme mu vierou a láskou otvorili svoje srdce, pretože človek, ktorý má zatvorené srdce, hynie. Ježiš vylial svoju krv, nie preto, aby sa Boh zmieril s nami, ale aby sme sa s ním zmierili my! Ako to povedal Sv. Pavol: „Sme Kristovými vyslancami... V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20). O toto ide v období pôstu.

Keď v tomto čase robíme pokánie je to v prvom rade vyjadrenie vďačnosti a lásky voči Pánovi. Chceme mu povedať: „Pane, Ty si pre mňa svoj život na kríži. Chcem Ti dať svoj život a vyjadrujem to tým, že sa z niekoho zriekam, čo mám rád ale čo nie je potrebné. Si dôležitejší pre mňa než všetko stvorené.“

Keď sa márnotratný syn vrátil domov (dúfam a predpokladám, že viete o čo ide, že poznáte toto najkrajšie z podobenstiev), keď ten mladý syn premárnil polovicu majetku svojho otca a vrátil sa domov, nemusel robiť pokánie a postiť sa, aby mu jeho otec odpustil. Otec pribehol k nemu, keď ho zazrel z ďaleka, nerobil mu výčitky, ale hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. To, čo tento syn musel robiť, aby nezahynul a nezomrel hladom medzi sviňami, bolo zmeniť smer života, obrátiť sa, už neutekať od otca, ale vrátiť sa domov a priznať si: „Zlyhal som, zhrešil som proti tebe a proti Bohu“.

To, čo mu k tomu pomohlo bol hlad, ktorý cítil. Jeho telo ho nútilo niečo robiť a nájsť riešenie. Niekedy je to naše telo, ktoré nám dáva signál, aby sme niečo zmenili, aby sme nečakali, až príde choroba. Napríklad každým kašľom pľúca fajčiara kričia: „Prestaň fajčiť“! A vždy, keď Pánov učeník pácha hriech jeho svedomie kričí: „Nie: Prestaň s tým! Prestaň sa pozerať na porno. Zruš kontakt s touto skupinou ľudí. Vzdaj sa tohto vzťahu“ atď.

Milí bratia a sestry! V modlitbe pred čítaním som prosil Pánovi vo vašom mene: „Milosrdný Bože, dopraj nám týmto svätým pôstom nastúpiť cestu duchovnej obnovy, aby nás pokánie posilňovalo v boji proti nepriateľom spásy.“ Kresťanský pôst je duchovná obnova, duchovné cvičenie alebo posilňovanie proti nepriateľovi, s ktorým Ježiš sám zápasil. Každý človek má silného, veľmi bystrého a inteligentného nepriateľa, ktorý chce naše dočasné aj večné nešťastie. Diabol nás chce oslabiť, aby to mal s nami ľahšie. Aby sme boli mocnejší, treba posilniť našu vôľu a niekedy sa dobrovoľne zrieknuť niečoho dobrého. Ak si vždy dovolíme všetko, čo je dovolené, strácame postupne vnútornú silu.

Pôst nemusí byť niečo veľké a ťažké. Netreba preháňať, čo sa týka jedla a postiť sa tak, že až kosti praskajú: vzdať sa maličkostí, robiť pravidelne malé obety je múdrejšie. Postiť sa môže znamenať napríklad:

- Obmedziť sa vo veciach ako zvedavosť, pohodlnosť, čas strávený vo sociálnych médiách.
- Mohli by sme aj vstávať o 15 minút skôr, začať deň s menším stresom a mať čas pre Pána.
- Alebo robiť niečo, čo žiada nejakú námahu: čítať si knihu namiesto pozerania sa na filmy.
- Mať čas pre druhých, keď prichádzajú práve vo chvíli, keď chceme robiť niečo iné.

Keď nám teraz kňaz poznačí popolom hovorí pri tom: „Kajaj sa a ver Evanjeliu“. Evanjelium je dobrá zvesť Ježišovej prítomnosti. On je živý, je medzi nami prítomný a aktívny! Ak jeho prítomnosť a konanie nevnímame, je problém v nás. Preto sa potrebujeme obrátiť. V gréčtine je to slovo „metanoia“, čo znamená zmeniť svoj názor, prijať nové vnímanie, vidieť samého seba a svet inými očami. Toto obrátenie, metanoia, je dar. Čím viac dostávame tento dar nového vnímania, tým viac si uvedomujeme, že najväčšia hlúposť, najväčší nezmysel je urobiť z bohatstva cieľ svojho života, vo všetkom hľadať pôžitok a zábavu atď. Jediné, čo dáva zmysel, je nasmerovať život na Boha, všetko ostatné je absurdné.

Teraz je čas prosiť: „Pane, daj mi dar obrátenia srdca, aby som videl svoj život, svet a všetko ako to vidíš Ty“. A Ježiš nám na to odpovedá: „Kajaj sa. Obráť sa. Ver Evanjeliu: si milované Božie dieťa. Prijmi moje milosrdenstvo“.

P. Jozef Hegglin MSC, Trenčín 10.02.2016